Margita Duchová

„Celá dedina nosila partizánom jedlo. Len slaninu, mäso, také veci sme im dávali. (Doma sme navarili) a do hôr sme nosili. Aj chleba sme napiekli a všetko sme im to do hôr nosili, tým partizánom. A oni už čakali. Povedali si – tam na to miesto a na tom mieste budeme čakať, tam nám to doneste a hotovo. Popredku povedali a oni sa tam schovali a čakali. (Nebáli ste sa?) Nuž, pravdaže, sme sa aj báli, že nás tam chytia. Jak aj s tou flintou, keď som tú flintu niesla. No ja som išla, poručeno pánubohu. Čože som mohla. On ju nechal, zabudol ju od strachu a ja som ju potom strachom niesla. Však oni boli dobrí partizáni.“ 0:50:15 - 0:51:38 - Margita, jej rodičia aj ostatní dedinčania nosili partizánom do hôr jedlo

„Ja som nosila, ale ako. Ja som... Brat sa prišiel prezliecť domov, ten bol partizán. A prezliekol sa do čistých handier, lebo už boli špinaví tí partizáni, pravda, keď neboli ani kúpaní... Tak on spal doma, cez noc prenocoval . (Na povale spal on a v kuchyni nemeckí vojaci). Zobudili sme ho chytro, aby išiel preč. Flintu nechal doma! Zabudol, od strachu nechal flintu doma. A tak otec mi ju dali do vreca, aby som mu ju zavliekla do hôr, on ma tam bude čakať. Tú flintu, aby mu tam nechala. No tak ja som mu ju zavliekla, on ma už čakal, no som mu ju tam dala. No keby ma boli vtedy stretli Nemci, tak ma zabijú. Ale, našťastie, ani jeden Nemec sa tam do tých hôr keď som išla, neukázal.“ 0:20:38 - 0:21:52 - Margita niesla do hôr bratovi partizánovi zbraň, ktorú si zabudol doma