Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Štefan Horský (* 1929)

• narodil sa v Stupave v roku 1929

• detstvo prežil v železničiarskom strážnom domčeku v Devínskom Jazere, kde zažil nemecký vojakov aj sovietsky vojenský súd

• maturoval na Obchodnej akadémii v Bratislave

• nastúpil do Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke

• v roku 1952 dostal miesto redaktora do Československého rozhlasu v Bratislave

• popri zamestnaní vyštudoval žurnalistiku na FF UK a v roku 1968 naživo vysielal počas okupácie vojsk Varšavskej zmuvy

• 1970 preradený do Metodicko - výskuného kabinetu

• 1975 bol sledovaný ŠtB

• vydal 5 kníh a je členom Spolku slovenských spisovateľov

“Ja som sa stále cítil v pozícii človeka, ktorý má byť spravodajcom, ktorý má prinášať najdôležitejšie udalosti a správy, proste informovať…informovať.” 

Aj takto stručne, ale predovšetkým výstižne, reagoval Štefan na otázku, či mal v roku 1968 strach, keď im bolo počas invázie nariadené Sovietmi, prerušiť vysielanie. Zaujal správne stanovisko, stanovisko odvážneho redaktora, ktorý vedel, že zabezpečiť informovanosť občanov v kritických životných situáciách, je viac než nevyhnutné. Odvaha sa však skončila v momente, keď nastúpilo násilie a vyhrážky.

Štefan Horský, spisovateľ a niekdajší šéfredaktor v Slovenskom rozhlase, sa narodil 1.septembra 1929 v Stupave. Prevažnú časť svojho detstva, prežil spolu s bratom v strážnom železničnom dome na samote, medzi Stupavou a Devínskou Novou Vsou. Jeho otec, pôvodne Štefan Hason, pochádzal rovnako zo Stupavy a vyrastal v kaštieli Grófa Karolyi, kde bolo o neho postarané, keďže jeho vlastná matka ho chvíľu po narodení opustila. Prijala ponuku kojiť cudzie deti vo Viedni. Pamätníkova mamička pochádzala z rodiny Bartošových, zo slovenského Medera. Zosobášili sa v roku 1928, teda krátko pred Štefanovym narodením. K zmene priezviska, prišlo počas Slovenského štátu a následne na základe prijatia nariadenia, podľa ktorého každý kto pracoval v štátnych službách, musel mať slovensky znejúce meno, ktorým Hason nebolo. Nakoľko sa otec po odchode od grófa rozhodol zamestnať na železniciach, bol nútený si priezvisko zmeniť alebo odísť zo služieb. Po krátkom rozhovore s priateľom Jánošom, ktorý mu pripomenul ako veľmi si zamiloval Tatry a aké nádherné obdobie v nich strávil, sa rozhodol prijať priezvisko Horský pre seba a svoju rodinu. 

Vojnové obdobia…Prvá a Druhá svetová vojna 

Vojna, je snáď najhorší životný scenár, ktorý si človek môže predstaviť. Prvú svetovú vojnu síce Štefan neprežil, ale za to jeho starý otec áno. Išlo o starého otca z matkinej strany, ktorý dokonca spočiatku v nej údajne zahynul a vrátil sa domov až dva roky po tom, čo skončila. Bol ťažko zranený, a tak nemohol dať o sebe vedieť. Aj o tejto neľahkej životnej etape svojich starých rodičov, vie pamätník len preto, že takmer každé prázdniny aj s bratom, strávil v ich domčeku, v Mederi. Čo si však už Štefan pamätá, je obdobie Prvej Československej republiky. V jeho spomienkach stvárnil hlavnú rolu Masaryk, ktorého niekoľkokrát videl počas cesty vlakom. Dokonca ak stál v okne, neostýchal sa mu zakývať. Z diaľky, ale predsa. Bolo to vďaka českému žandárovi, ktorý vrámci služby, sa u nich rád pohostil čajom. “Tatíček Masaryk pojede na Slovensko,” citoval Štefan žandárove slová. Z pohľadu dieťaťa sa mu však prvá republika javila ako niečo nedobré, keďže vtedajšie politické nariadenia zapríčinili odchod jeho najlepšieho priateľa, čo ako malý chlapec niesol veľmi ťažko. Rovnako mu utkvelo v pamäti, že tesne pred rozpadom, ktorý ešte vtedy nik netušil, sa pred ich domom premávali inžinieri s mapami, ktorí pravdepodobne vymedzovali hranice blížiaceho sa Slovenského štátu. Jedným z neblahých následkov nových hraníc, bol napríklad vznik bane na piesok, a to takmer pod ich oknami. 

Pomaly, ale isto sa blížila jedna z najhorších vojen histórie, Druhá svetová vojna. Šesť rokov tohto neľahkého vojnového obdobia ovplyvnilo národ snáď z každej strany. Postupná mobilizácia a tiež zmena peňazí boli pre obyčajný ľud veľmi šokujúcim prebudením sa do reality. No v neposlednom rade, to čo im nedalo spávať bola najmä smrť nevinných ľudí, ktorá číhala na každom rohu. Štefan, ako desaťročný chlapec, v tom čase navštevoval obecnú školu v Stupave. Mal to náročnejšie než ostatní, keďže musel každé ráno prejsť osem kilometrovú vzdialenosť, ak sa chcel zúčastniť vyučovania. Nemecká ríša sa rozširovala, čo ovplyvnilo aj slovenské územie, napríklad zabratím súčasnej bratislavskej mestskej časti, Petržalky. Keďže pamätníkov otec pôsobil ako sprievodca nákladných vlakov, rodina Horských patrila medzi miestne železničiarske rodiny, ktorých sa bytostne dotýkali nové nariadenia. Boli z tých, ktorí museli uvoľniť izbu v dome pre nemeckých vojakov, keďže strážili mosty, teda najmä vlakovú trať do Viedne. Nemci nevynechali jediný deň počas šiestich rokov. “Takto strážili…tancovali tam jednoducho.” Ich správanie k rodine bolo neutrálne, každý bol vo svojej izbe a zbytočnú komunikáciu nevyhľadávali. Štefan si pamätá ako prechádzalo množstvo nemeckých vlakov naložených tankami či vojenskou technikou, avšak máloktorý z nich sa aj vrátil. 

Roky plynuli a napätie eskalovalo. Eskalovalo najmä z pocitu blížiacej sa prehry Nemcov. V roku 1944, v čase bombardovania Bratislavy, bol Štefan súčasťou prvého ročníka obchodnej akadémie. Dokonca si vtedy zarobil menší obnos peňazí, keďže spolu s ďalšími spolužiakmi kopal protitankové zákopy pre Nemcov. Bombardovanie prebehlo aj nad Stupavou, ktoré prinieslo množstvo obetí, najmä z civilistov. Našťastie pamätníkova rodina sa vždy stihla skryť do bunkra. Museli byť však veľmi opatrní, keďže v okolí bolo množstvo nevybuchnutých bômb, najmä z pokusov zničiť blízku Viedeň. Snáď nezabudnuteľným dňom zostal 5.apríl, ktorému predchádzalo strieľanie z nemeckých kanónov pred domom Horských. Ich cieľom bola Záhorská Bystrica a Marianka. Následne vojaci hneď odišli po jedinej vlakovej koľaji, do Marcheggu. Ráno o pol štvrtej rodinu zobudil veľký výbuch. Najbližší most vyletel do povetria. Snáď okamžite, boli v ich dome Rusi, ktorí hľadali nemeckých vojakov. Keď ich nenašli, usadili sa a odpočinuli si. Avšak to netrvalo dlho, keďže o malú chvíľu natrafili na niekoľko Nemcov, ktorí sa pravdepodobne zabudli a už sa nemali ako dostať do bezpečia. Ide o nezabudnuteľný obraz najmä preto, že týchto šiestich mužov pred sebou hnal snáď desaťročný chlapec, ktorý mal v ruke samopal. Bol synom pluku, keďže práve Nemci boli tí, ktorí upálili jeho rodičov v stodole a on zostal sám. Začalo sa niečo nevídané, niečo čo Štefan nikdy predtým nevidel. Rusi pre nich pripravili súd, na ktorom bol sudca aj tlmočník. Prítomných bolo vyše 500 ruských vojakov, takzvané plénum, ktoré v závere odpovedalo či “ubiť” alebo “neubiť”. Jeden zo šestice mal rakúsky pôvod, tak jeho jediného pustili. Nik nevedel ako, ale Rusi mali spôsob ako ich odlíšiť, preto mu uverili. Zvyšnú päticu chlapec zastrelil samopalom. Aj takéto niečo nepredstaviteľné, sa počas krutej vojny môže stať realitou. 

Vlna zmien, zaslúžilá práca v rozhlase a prelomový rok 1968

Po skončení vojny, rodina Horských zostala bývať stále v tom istom domčeku, i keď to nebolo veľmi príjemné, práve naopak. V pohraničnej oblasti nastal veľký pohyb Rusov, čo sa nepáčilo Štefanovmu otcovi, ktorý mával nočné služby a teda sa bál nechať ženu s deťmi na samote. Nasledovalo presťahovanie do neďalekého Devínskeho jazera, kde pamätník dlho nepobudol, keďže ho čakala povinná vojenská služba. Nastal zvrat a po krátkej dobe sa vrátil domov. Rok pracoval v Slovenskej hypotečnej komunálnej banke, kde prevažne zakladal účty. Išlo o monotónnu a nudnú prácu, ktorá ho vôbec nebavila. “Teraz tých položiek bolo tisíce a keď nám to nesedelo o štvrtej, tak my sme 20 halierov museli hľadať aj do desiatej.” Vojenskú službu musel ako každý iný dokončiť a druhý rok pôsobil ako pisár. Na vojne si uvedomil, že v banke už pracovať nechce. Podarilo sa mu zrealizovať prijímací pohovor do Slovenského rozhlasu, kde bol hneď po návrate z vojny, v roku 1952, prijatý. 

Pre Štefana začala úplne nová životná etapa. Okrem toho, že našiel svoje poslanie v práci žurnalistu, oženil sa a založil si rodinu. Ako redaktor začínal v rokoch, keď ešte cenzúra bola samozrejmosťou a v podstate boli hneď na začiatku vycvičení, pokiaľ môžu vo svojej reportáži zájsť. Štefan sa rád púšťal do nových, vzrušujúcich tém, avšak bolo to náročné na spracovanie, keďže málokto z vyššie postavených sa pustil do reči. Šesťdesiate roky boli však niečím novým, keďže sa situácia v spoločnosti čoraz viac uvoľňovala. Prvé zmeny bolo vidieť v hudbe, ktorá bola doplnená o nové žánre, kapely…kapely zo západu. Dokonca aj rozhlas čakala veľká zmena. Prišlo sa totiž k záveru, že sú sto rokov za opicami v porovnaní so západným svetom. V januári 1966, vedenie rozhlasu zrútilo starú štruktúru a vymyslelo množstvo nových vysielaní, ktorých hlavným cieľom bolo prilákať nových poslucháčov. Novinkou bol napríklad ranný a večerný blok, živé či príhovorové vysielanie. Štefan sa 3.januára 1966 stal šéfredaktorom “Dobrého rána” a pokrstil novú reláciu. Zo zmien mal spočiatku mierne obavy, keďže si nebol istý ako jeho kolegovia prijmú ranné vstávania a podobne, avšak ohlasy medzi poslucháčmi boli nevídané. Okrem iného, nastalo aj zrušenie cenzúry, čo všetci považovali za veľkú vec. “Jednoducho objavila sa šanca istej ako bezbrehosti…istého vstupu na pôdu, na ktorú sme predtým ako nemohli.” 

Udalosti však nabrali rýchly spád a uvoľnenie či radosť, netrvali dlho. Bola polnoc, keď Štefan dostal nečakaný telefonát od kolegu, ktorý mal nočnú službu. Oznámil mu, že určite tomu neuverí, ale Rusi sú aktuálne na Štúrovej ulici. Zostal v šoku. Všetci sa následne zišli spolu v rozhlase, kde hneď nadviazali kontakt s rádiokomunikáciou. Rovnako sa spojili aj s českou kolegyňou v Prahe, s kolegyňou Kollárovou, ktorá im dala vedieť, že čochvíľa sa odohraje vyhlásenie najvyšších predstaviteľov. Verejne odsúdili vpád vojsk Varšavskej zmluvy a zaujali postoj, že došlo k porušeniu doposiaľ všetkých dohodnutých zmlúv. V Slovenskom rozhlase všetci tušili, že príde aj na nich. Sovieti ich od vpádu sledovali a po chvíli si to namierili rovno k riaditeľovi. Rázne ich žiadali aby zastavili vysielanie, pričom sa stretli s prudko odmietajúcim postojom. Keď nepomohli slová, na vedenie rozhlasu bol namierený revolver. Následne ich museli zaviesť do miestnosti, odkiaľ sú vedené všetky spojenia. O ôsmej večer, 21.augusta, prišli radoví vojaci, ktorí na pokyn vytrhali všetky káble a spojenie násilne prerušili. Situácia bola vážna. Celý národ mal pocit, že všetko je už stratené. Vojská boli rozmiestnené takmer po celej krajine a v ľuďoch bolo cítiť čoraz väčšie napätie. V prvý deň všetci mlčali, aj hlavne kvôli spomienke na udalosti v Budapešti spred desiatich rokov, kde napätie vyeskalovalo do odvisnutia niekoľkých komunistov. Nik nechcel také niečo dopustiť. Druhý deň však už znamenal istý posun. Vzniklo napríklad nové ministerstvo, ministerstvo spojov, ktoré malo na starosti práve spôsob odkomunikovania správ občanom. Dotklo sa to aj rozhlasu, ale každý sa snažil nového ministra ignorovať. Vysielanie ako také, sa obnovilo 2. septembra. Ľudia im boli veľmi vďační, pretože aj napriek komplikovanej situácii, ak sa redaktori dostali k mikrofónu a mali tiež spoj, mohli vysielať odkiaľ chceli. Tak aj bolo. 

Nastalo pochmúrne obdobie normalizácie. Štefana presunuli do metodického kabinetu, kde okrem iného, sa ešte s jedným kolegom, venoval udržaniu správneho pomeru medzi českou a slovenskou literou. Takmer všetkých pôvodných redaktorov vystriedali noví, ktorí nemali ani šajnu o spravodajstve. Štefanovou úlohou bolo tiež nováčikov zaškoliť. “Takže ja som v rozhlase zostal.” V kabinete pôsobil až do svojho dôchodku, kým nedovŕšil šesťdesiat rokov. 

Spomienka na revolučné časy a záver príbehu

Príchodom osemdesiatych rokov, Štefan stále viac strácal záujem o politické dianie, nakoľko odchod do dôchodku sa nekompromisne blížil. Snažil sa zamerať skôr na svoju osobu, teda hlavne na svoje zdravie. Podobne vnímal aj nežnú revolúciu. Zastihla ho v práci, ale nijak aktívne sa na nej nepodieľal. O niečo viac sa zaoberal rozpadom krajiny v roku 1993. Bol si vedomý, že rozhlas tým náramne stratí, keďže česká aj slovenská strana, fungovala v istom súzvuku či harmónii. Zároveň bol toho názoru, že išlo o stratenú šancu dvoch národov na spoločnú budúcnosť. 

V závere svojho neobyčajného príbehu sa Štefan Horský rozhodol podeliť o svoje životné motto. Začal veľmi úsmevne a to spomienkou na svojho starého otca, ktorý hovorieval: “Ale si ty zapamätaj:”Ešte sa nikto neupiekol, ale pár ich už zamrzlo.” Múdrosť, ktorou sa však snažil riadiť vo svojom živote on sám, znela nasledovne: “Že tou poctivosťou a úvzatosťou za vec proste…len tak môžeš dosiahnuť výsledok,” alebo “Nedať sa ničím odradiť.”