Marcel Miček

* 1943

  • „Takto: v Kanade, keď sme pristáli, tak tam hneď, ako sme išli v letištnej hale, tam bola jedna miestnosť, kde bolo nad ňou napísané: Emigration. Tam bolo treba vstúpiť a dovidenia. Ani jedného nás to nenapadlo, ani jedného. Aj v Grécku, my sme boli v Aténach rok po, v roku 1969, a v Grécku tiež bol vtedy rok predtým bol prevrat, kráľa Konštantína zhodili. Tam bolo stanné právo, keď sme boli. My keď sme zápasili, plný štadión, samí vojaci, lebo stanné právo bolo. Tam sme vtedy boli na olympijskom štadióne, kde boli prvé olympijské hry, tam blízko sme zápasili. Neťahalo nás, neťahalo nás na to. Aj vo Viedni, keď sme boli, v tom '69., z Grécka sme sa vracali, tam nás priamo už na stanici, nechoďte domov, lebo v Brne je 600 mŕtvych atď., ten Kuriér alebo aké tam mali noviny, a takúto propagandu robili, aby sme nešli domov, že 600 mŕtvych. To bola len kačica, všetko, takže my sme vlastne, asi sme boli také zloženie, že nikto nechcel. A ja som dosť rodinný typ. Ja som mohol utiecť, aj keď som bol na hranici vojak, ja som mal od všetkých podchodov do Rakúska na 15-kilometrovom úseku kľúče. Ja som mohol ísť...“

  • „S výsledkami som bol druhý najúspešnejší zápasník v Československu podľa kritérií. Na olympiádu som bol (nedoniesol som, nechal som doma ten papier, od Samarancha, on bol šéf olympijského výboru na svete), príprava na olympiádu: Ja som po majstrovstvách Európy v Katoviciach mal ísť do olympiády na pol roka na mimoriadne vojenské cvičenie do Prahy. Ja som chcel ísť, len môj tréner Attila Boris povedal – nie, lebo doma budeš mať sparingov atď., budú trénovať. Lenže výsledok bol... Tak som ostal (ako) malé decko doma, hej, tak som ostal doma, čo som urobil chybu. Ešte zo Sniny bol Búrik, ktorý na olympiádu mal ísť, ten sa dokonca zúčastnil toho sústredenia. No a ja doma vlastne som nebol pripravený, ani na Európu už som nebol pripravený, nemal som s kým trénovať. Títo moji sparingovia nechodili.“ „To boli Katovice 1972, to bola tá Európa, a po nej ste mali ísť na olympiádu? Čiže vy ste už neboli ani na tie Katovice dobre pripravený?“ „Nie, už na Katovice som nebol pripravený. No a v podstate po tých Katoviciach de facto, keď som nešiel na sústredenie, som povedal – stačí. Aj problémy som mal s tým zhadzovaním."

  • „V tých rokoch, ako som začal, 1959 – 1960, som prehrával, bili ma na súťažiach, ale v roku 1961 prišli moje prvé úspechy, kedy som začal všetko vyhrávať. V novembri 1961 som sa stal majstrom Československa v Plzni do 50 kg, v grécko-rímskom zápase. Potom, v roku 1962, som sa stal za Iskru Svit majstrom Československa do 21 rokov, v 1963 za Duklu Mikulov, už ako vojak, majstrom Československa do 21 rokov. V podstate to už som bol bez tréningu, pretože som sa nedostal do Dukly Hodonín, takže som slúžil na hranici, ale napriek tomu som zápasil za Rudú hvězdu Brno, ktorá bola v 1. lige. Lenže v roku 1962, v '62. roku som rukoval, v '63. roku rušili Rudé hvězdy v Československu, nechali si len jednu Rudú hvězdu, a tá bola v Prahe. Takže som sa do Prahy nedostal, pretože nebolo voľné okienko, tam bol už ako pretekár borec z Dunajplavby Bratislava. A ja som potom... vlastne kamarát Timko, ktorý bol potom reprezentačný tréner a vychoval v podstate Lohyňu, majstra sveta, tak on ma zverboval do Dukly Mikulov, kde sme 2. ligu zápasili a vlastne sme boli víťazi 2. ligy v rokoch 1963 – 64.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Švábovce, okr. Poprad, 17.11.2020

    (audio)
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky sú k dispozícii iba pre prihlásených užívateľov.

Vďaka športu vlastne žijem

Marcel Miček v 80. rokoch 20. storočia, portrét
Marcel Miček v 80. rokoch 20. storočia, portrét
zdroj: Archív pamätníka

Marcel Miček sa narodil 21. marca 1943 v Záhorskej Vsi. Zápaseniu sa začal venovať v roku 1959 na Strednom odbornom učilišti chemickom vo Svite pod vedením trénera Emila Karabáša. Neskôr si doplnil maturitu na SPŠ dopravnej v Košiciach (r. 1974 – 1978). Vzdelanie zavŕšil šesťsemestrálnym diaľkovým štúdiom trénerov pri FTVŠ v Bratislave (1975 – 1978). V roku 1962 v rámci základnej vojenskej služby (ZVS) narukoval do pohraničnej stráže. Bol členom klubu Rudá hvězda (RH) Brno a zápasil v prvej lige. Po reorganizácii RH zápasil v druhej lige za Mikulov na Morave. V roku 1964 ukončil ZVS a vrátil sa do materského oddielu vo Svite, kde pôsobil ako tréner tretej triedy. V januári 1965 pamätník prestúpil do TJ Lokomotíva VSŽ Košice, kde pod vedením trénera Borisa Attilu zápasil až do konca roku 1974. V roku 1975 prešiel do Strediska vrcholového športu (SVŠ). Po zmene režimu pôsobil v Centre talentovanej mládeže ako tréner do roku 2013. Okrem pozície trénera zastával rôzne funkcie: bol zastupujúcim vedúceho SVŠ (1990), predsedom Športovo-technickej komisie a členom predsedníctva v Slovenskom zväze zápasenia (1998-2008). V súčasnosti pamätník pôsobí vo funkcii tajomníka Zápasníckeho klubu 1904.