Miroslav Žbirka

„Ten človek, ktorý nás mal sledovať, bol vodič autobusu a s tým som si ja narobil nepríjemnosti. Boli sme vo Švajčiarsku a on kšeftoval s náhradnými dielmi do aút a chodil aj po vrakoviskách a zobral si pre seba zaujímavé veci za nejaký malý peniaz. A vtedy bolo zlé počasie, škaredé, pršalo, ochladilo sa a ja som posledný sedel a ostal v autobuse. A on už mal naplánované, že si naberie nejaké veci, však do autobusu sa zmestí. A na mňa sa oboril: ,A vy tu čo sedíte? Čo ste nešli von?‘ Ja na to: ,A čo vás je po tom? Mne sa nechce a ja jednoducho nevystúpim!‘ Tak si zasadol na mňa a potom ma ešte ohováral aj v Strojárňach, aj nejaký list na mňa napísal. Čo bol vedúci zájazdu, tak mi hovorí: ,Počuj, nechci vedieť, čo na teba napísal, ani ti to radšej nepoviem.‘“

„Tento, čo som spomínal, Šimon Žbirka, bol kamarát s Clementisom, najprv išli do Francúzska, samozrejme, ako komunistov ich internovali na istú dobu, keď zistili, čo sú zač, a potom z Francúzska išli do Anglicka a odtiaľ potom... Neviem presne, že kde všelikade pochodili, lebo ja som sa ho pýtal potom po nejakom čase, ako sa on napríklad dostal do Španielska ako interbrigadista v tridsiatom šiestom. On o tom asi ani moc nehovoril, ale bojoval, určite že bojoval za republiku. Keďže to bolo na Západe, tak potom týchto všetkých, čo boli na Západe, tak ich brali skoro ako nepriateľov režimu. Keďže bol starý bojovník, tak bol aj v slovenskom výbore Zväzu protifašistických bojovníkov. Ale to komunisti nebrali, ako že je na ich strane. A ako západniara ho aj ho sledovali. Tak mi hovoril, že raz sa bol prejsť po nábreží Dunaja: ,Aj tadeto ma raz jeden sledoval a ja som ho poznal! Tak som ho počkal podišiel k nemu a hovorím mu: ,Ja viem, že ma musíš sledovať, ale vieš čo? Daj si trošku väčší odstup, dobre?!‘“