Husák nám povedal, že sa s okupáciou vnútorne nezmieril
Stáhnout obrázek
Jaroslav Kalný na narodil 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. Otec bol poštmajster, matka sa starala o domácnosť. Práve pre otcovu prácu sa rodina musela často sťahovať. Slavo Kalný vyrastal v Ilave a neskôr v Trenčíne, kde študoval na miestnom gymnáziu. Viac ako škola ho zaujímal šport, hrával futbal aj stolný tenis. Sľubne rozbehnutú kariéru športovca však vymenil za novinárčinu. V roku 1952 otvárali na Univerzite Komenského nový obor - žurnalistika, kam prestúpil po roku štúdia práva. Slavo Kalný je jedným z prvých štyroch absolventov žurnalistiky na Slovensku. Už počas štúdia začal písať pre denník Smena, v tom čase ústredný orgán Zväzu mládeže. Vo februári 1955 sa oženil s Valériou Schmitzovou, neskôr sa im narodili synovia Igor (1957) a Peter (1959). Ako redaktor na oddelení školstva v Smene zažil v roku 1956 tzv. Pyžamovú revolúciu a s ňou súvisiace neskoršie študentské rezolúcie, ktoré kritizovali neúnosné pomery na vysokých školách a rovnako aj vládnuci režim. V redakcii sa so skupinou okolo Gavrila Gryzlova vypracoval na poprednú novinársku osobnosť 60. rokov. Sústreďoval sa na spoločenské a sociálne problémy obyvateľstva a písal o nich reportáže. Medzi prvými, ktoré napísal a knižne vydal, boli osudy Rómov naprieč východným Slovenskom pod názvom Cigánsky plač a smiech (1960). Neskôr sa s manželkou presťahoval na tri roky do Košíc, kde mal pre Smenu mapovať životné príbehy ľudí. V roku 1963 sa vrátil späť do bratislavskej redakcie a od roku 1965 do 1968 bol jej šéfredaktorom. Invázia Varšavských vojsk do Československa v roku 1968 znamenalo ukončenie socializmu s ľudskou tvárou. Proces normalizácie postihol nielen denník, ale aj jeho zamestnancov a Slavo Kalný musel v roku 1969 z politických dôvodov z novín odísť. Uchýlil sa do literárno-dramatického centra Československého rozhlasu v Bratislave. Nesmel písať pod vlastným menom, no pod jeho taktovkou sa od roku 1974 vysielala známa rozhlasová relácia Čo nového, Bielikovci? Nežnú revolúciu zažil na námestí SNP v Bratislave, avšak po páde režimu sa v roku 1990 rozhodol z rozhlasu odísť do dôchodku a venovať sa literatúre faktu. Napísal niekoľko oceňovaných kníh, medzi nimi Drámy na hraniciach (2003) o útekoch ľudí z Československa po komunistickom prevrate či Bombardovanie Apolky 2007 o najmladšej špiónke v Európe. Poctu žurnalistickým kolegom vzdal v knihách Páni novinári I. a II. a kniha Svedkovia mojej doby (2011) je akýmsi súhrnom životných spomienok autora a ľudí v jeho okolí. Slavo Kalný je vdovec a v súčasnosti žije v Bratislave.
