Mária Macková

"Prišli sme navečer, z roboty nás doviedli policajti. A bol špenát. Zle bol umytý a bol tam piesok. Natrhali ho, trochu ho prepláchli a hneď nám dali. Ja som sa vždy bála toho všetkého, tých policajtov s obuškami. Neviem, čo sa to vtedy so mnou stalo, ale chytila som misku a prevrátila som ju. Policajt to videl, ale nebil ma. My sme mali na týždeň kartu essen, essen je po nemecky jesť. To mi vždy museli ustrihnúť jeden lístok, museli sme odovzdať jeden lístok na raňajky a jeden na obed. Keď sme nemali lístok, nič sme nedostali. Dievčence hovorili: dáme ti odhryznúť chleba. Ale ty si sama hladná, nielen odhryznúť. Týždeň som nedostala nič. Ale ja som už chodila s manželom. Frajerčili sme. On mi vždy doniesol zákusok, on mal lístky. Doniesol aj kamarátke, ja som spávala dole, ona hore. Ale čo to je kúsok zákusku. A on mi povedal, čo som mu nepovedala, on by mi doniesol chleba, lebo mal lístok na chleba. Ale čo môže povedať také mladé dievča chlapcovi, s ktorým sa ešte veľmi nepoznajú, dones mi chleba, ja nemám čo jesť."

"Ja som išla, chvalabohu, robiť do telefónnej fabriky. Zobrali nás dvanásť dievčat... Boli tam traja bratia, jeden bol šéf a dvaja boli majstri. Každý mal svojho. Ja som mala majstra Petra, tí druhí mali Willyho a šéf bol iba šéf. On bol inteligentný človek, to nemôžem povedať. Aj ja som mala dobrého, ale Willy bol zlý. Ja som povedala, keď prídu Rusi, obesíme ho (smiech). No, nestalo sa to. Potom nás rozdelili, čo budeme robiť. Viete, čo je to sústruh. Niektorí robili na tom. Alebo revolver alebo vŕtačka. Ja som ručne robila na vŕtačke do telefónov určených na vojnu. Mala som také vylisované pliešky a tie pliešky som musela dať na taký kolík a s tou vŕtačkou ručne pritlačiť. Mala som spraviť 190 až 200 kusov. Spravila som, stačila som to. Bola som mladá, stačila som."