Ladislav Snopko

„Pamätám si neuveriteľnú udalosť, keď prišiel za mnou jeden pán a povedal, že s manželkou išli kúpiť nábytok a stratili dvanásťtisíc a teraz čo. Tak Milan s Janom vyhlásili zbierku a nám sa nazbieralo, v takých igelitkách to chodilo, asi stoosemdesiattisíc korún. My sme tam teraz mali guču peňazí v igelitkách a nevedeli sme čo s nimi, tak sme odkázali na poštu, nech nám pošlú jedno vrece, že tie peniaze dáme do toho. Tak to poslali, dali sme doň peniaze, vrece putovalo, ľudia si ho podávali na tú poštu. Potom sme sedeli asi o týždeň na VPN, riešili sme niečo úplne iné, keď z pošty volala úradníčka, že: ,Prosím vás, no tak čo s tým máme robiť, je tu mech so stoosemdiasiattisíc korunami, vy ste naň zabudli.‘ A my: ,Áno, zabudli sme naň.‘ Tak kúpime sanitku, alebo niečo. Čiže malo to takú hektickú ad hoc podobu. Pamätám sa, keď bol ten generálny štrajk, ktorý sme vyhlásili, odkázali sme občanom Slovenska, že bude generálny štrajk, odkázali sme vláde, strane, a bol. Len nás nenapadlo, že tí ľudia prídu na námestie, hoc nebol vyhlásený míting. Čiže teraz volali, že je na námestí päťdesiattisíc ľudí, niečo s tým robme. Tak sme vyrazili s Fedorom Gálom a ja som ,zrekviroval‘ taký mäsiarsky voz. Mäsiari, čo chodia v tých pepitách, tam sedeli, veľká skriňová Avia. Vravím: ,Poďte, ideme na námestie!‘ Tak sme šli na námestie, zhora sme naň išli popri vtedajšej Sovietskej knihe, dnešnej Trojici a zrazu som pochopil, že tu treba niečo, že tí ľudia niečo očakávajú. Tak som vyskočil na skriňu toho mäsiarskeho auta, zobral som niekomu z rúk československú zástavu, mával som s ňou, šiel som dolu a ako som mával, tak som stále o niečo zavadil. Pozriem hore, a to boli troleje električky. A vtedy boli dva typy zástav. Jeden mal rúčku drevenú a jeden mal rúčku hliníkovú. No, ja som mal to šťastie, že som zhodou okolností mal tú rúčku drevenú, keby som mal hliníkovú, tak jediná obeť Nežnej revolúcie je jasná.“

„Môj najlepší priateľ Ján Langoš, keď zakladal Ústav pämati národa, tak ho nezakladal ako Ústav trestu. Zakladal ho ako Ústav pamäti, pravdy a pochopenia tej pravdy a ako dobrý kresťan to robil v duchu hlavného kresťanského princípu, ktorým je: Keď spáchaš zlo, musíš si ho uvedomiť a musíš vykonať pokánie. To je dobrý krok k tomu, aby ti bolo odpustené. Čiže toto sme my nevykonali. Naša spoločnosť odmieta urobiť pokánie.“

„Nie náhodou Verejnosť proti násiliu vznikla v Umeleckej besede, čiže vo výstavnej sieni Mestského výboru slovenských výtvarných umelcov. To nebola náhoda, to je dôsledok toho, že tí výtvarníci boli naozaj legitímne tým hlavným kolektívnym prúdom slobody pre Slovensko. Nie náhodou boli podporné kancelárie v Slovenskom zväze ochrancov prírody, to tiež nebola náhoda. A nie náhodou sa na báze Verejnosti proti násiliu zišli potom aj dramatici, divadelníci, ktorí sa v tom finále pridali. Dá sa povedať, že herci asi naozaj majú zmysel pre dramatickosť situácie a vedia odhadnúť, kedy je finále a pridali sa v pravý čas. Čiže, síce to niekedy potom trošku vyzerá ako keby oni urobili tú revolúciu, ale tú poctivú mravenčiu prácu odrobili skôr tí ochranári a výtvarníci a solitéry, ktorí fungovali v spoločnosti celé sedemdesiate, osemdesiate roky akoby na jej okraji. Podobne študenti. Áno, mladí ľudia sú nositeľmi zmeny, lebo sú mladí, túžia po zmene, ale zasa neboli bázou zmeny. Bázou tej zmeny boli ľudia, disidenti zo šedej zóny, ľudia, ktorí vlastne celých dvadsať rokov žili istým spôsobom.“

„Zrušenie vedúcej úlohy strany. Ja si pamätám, že vlastne v Prahe bola úvaha, že sa to udeje až niekedy v marci 1990, že to plynulo prejde po rokovaniach s Adamcom a jeho vládou a tak ďalej. A my sme sedeli na VPN a mne volali kamaráti z Vysokých Tatier, Gabo Ondrovič tam bol potom aj primátorom asi dve volebné obdobia, že čo blbnete, že Horská služba je pripravená, keď tých komunistov nevyprášime, že oni idú peši do Bratislavy a vyrazia desiati a do Bratislavy ich príde milión a vyhádžu to všetko von. Tak sme volali do Prahy, že Slovensko je otočené tak, že chce zrušiť vedúcu úlohu strany. Tak sme to vyhlásili na mítingu, že chceme zrušiť vedúcu úlohu strany. Na rokovanie do Prahy išiel Vlado Ondruš, myslím Ľubo Feldek, Peter Kresánek a vtedy sme boli s Fedorom Gálom na VŠMU a len tak bezmyšlienkovite, o piatej ráno, ako sme odchádzali, som zobral Pravdu a Smenu. Išli sme k Milanovi Kňažkovi domov, kde sme pripravovali míting na večer a týchto sme vyprevádzali do Prahy. Zrazu sa pozriem, Jano Budaj si číta a tu on hovorí: ,Chlapi, však to prijali.‘ Tam bolo na titulkách jedných i druhých novín, že ÚV Komunistickej strany Slovenska nenamieta proti tomu, aby bola zrušená vedúca úloha strany. Tak oni odišli do Prahy s tým, že Slovensko to už má vybavené. Tu, vravím, bola tá dynamika väčšia na Slovensku. Keď bol prvýkrát Václav Havel v Bratislave v Národnom divadle, tak práve vtedy Federálne zhromaždenie vyhlásilo po svojom rokovaní zrušenie vedúcej úlohy strany. Čiže to bolo v dôsledku tlaku Verejnosti proti násiliu, ktorý šiel zdola. Prvé obdobie toho revolučného nasadenia vlastne končilo podľa mňa na Slovensku 10. decembra 1989. To bola tá fáza revolúcie, potom už prišla fáza budovania štruktúr.“

„Myslím si, že aj vďaka tomu, že riaditeľ Slovenskej televízie Hlinický pochopil, že zmena, ktorá zrazu naskočila, je zásadnou zmenou a otvoril televíziu Verejnosti proti násiliu. To bolo také akoby metodické centrum, čiže Štúdio dialóg a priame prenosy z mítingov na námestí SNP boli akési metodické centrá, kde ten občan Slovenska sedel a videl ako rozmýšľa VPN v Štúdiu dialóg, ako rieši problémy VPN na námestí SNP a presne tak to robil na námestiach svojich miest, a preto to tak prebehlo veľmi rýchlo a veľmi schopne.“

„Pád komunistického režimu. Viete, stále rozmýšľam, keď vyhodnocujem November 1989, teda Nežnú revolúciu po dvadsiatich rokoch, rozmýšľam nad tým, či November bol vyvrcholením toho obdobia predtým, alebo bol začiatkom nového obdobia. Ako vyvrcholenie totality bol prejavom pokojnej sily rozumných, kultúrnych ľudí voči totalite. Bol prejavom, kde dobro bolo dobrom a zlo bolo zlom, kde to každý tak chápal. Z tohto pohľadu si myslím, že November bol paradoxne vyvrcholením, šťastným koncom de facto tej éry, tej zlej rozprávky o normalizácii. November robili vlastne ľudia, ktorých mladosť bola v šesťdesiatych rokoch. Či sme to boli my v Bratislave, celé KC VPN alebo Václav Havel a Pithart a všetci tí, čo robili November v Čechách, to boli ľudia, ktorí patria viac menej do generácie šesťdesiatych rokov. Čiže do generácie ľudí, ktorí verili ideálom, ktorí len potrebovali zmeniť ideológiu na ideály. Revolúcia trvala, pravdepodobne definitívne skončila voľbami v roku 1992, a potom prišiel na rad praktický, pragmatický život, tak ako to v demokratickej krajine funguje, kde sa populisti dostávajú do väčšieho povedomia ako rozmýšľaví a tichší ľudia, ale napriek tomu, že to vyzeralo občas napäto, vždy to bol vývoj, ktorý sme mali vo vlastných rukách, lebo aj tie Mečiarove ruky sú naše ruky, že?“

„Formulovali sme de facto program Verejnosti proti násiliu na základe princípov fungovania normálnej demokratickej spoločnosti. To sme tam napísali ako hlavných dvanásť bodov, dodnes sa splnili všetky okrem odluky Cirkvi od štátu. A cez tie mediálne výstupy, či už z námestia SNP alebo zo Štúdia dialóg, sa na to nabaľovalo celé Slovensko. S tým, že sa samozrejme robili výjazdy, išiel vlak do Košíc a tak ďalej. Čiže identita Slovenska dostala jednoznačne podobu Verejnosti proti násiliu a očakávali sme, tu musím povedať - naivne, že spoločnosť, ktorá má určite tej politiky plné zuby, sa preklopí do občianskeho fungovania. Preto sme nemali záujem tie Verejnosti proti násiliu, ktoré vznikali v mestách, ale aj vo fabrikách, meniť na politické bunky. Preto sme nemali záujem vstupovať do politických vysokých postov, vravím, dvaja z KC VPN sme boli v slovenskej vláde, kde sme jej vedenie dali do rúk Milana Čiča, pretože sme chápali, že ten mechanizmus musí riadiť niekto, kto vie ako sa to robí a my sme tam boli len ako dozor, no tak paradoxne najslabšie ministerstvá, čiže životné prostredie, to bol podpredseda vlády pre životné prostredie Ondruš a ja ako minister kultúry.“

„Myslím si, že ešte stále pokladáme kultúru za prepych, nie za to, čo nás, homo sapiens, odlišuje od živočíšnej ríše, lebo všetko ostatné máme rovnaké. Hladní sme rovnako, dýchame rovnako, piť musíme rovnako, milujeme, teda množíme sa na rovnakom princípe, jediné, čo nás odlišuje, je kultúra. Ale my to nevieme pochopiť, vedia to pochopiť Česi, Poliaci, Maďari. U nich patrí k dobrým mravom alebo zvykom chodiť do divadla, na koncerty, na výstavy, čítať knihy. U nás ešte nie, pokiaľ to nebude spontánne, potiaľ nebudeme rovnocennými. Čiže môžeme splniť ,povinné cviky‘, dokonca môžeme mať na hlavu najväčšiu výrobu áut na svete, aj triskáčov, aj ja neviem akých rakiet, ale pokiaľ nebudeme mať toto, tak nebudeme šťastní, národne šťastní. Darmo budú vykrikovať nejakí nacionalisti, že akí sme my svojbytní a svojprávni. Čerta starého! Nie sme a toto je vec, ktorú ja pokladám za ešte nedoriešenú. Pevne verím, že sa aj k tomuto dostane obyvateľstvo Slovenska, že začne veriť samé sebe, svojej kultúre a svojím dejinám, lebo toto sa ešte neudialo.“

„Istým spôsobom ostali občania Česka aj Slovenska absolútne bezbranní voči vplyvom, ktoré sme síce my spustili v prospech revolúcie, ale potom ich začal využívať v tom medziobdobí niekto, kto chcel rozdeliť Československo, a potom samozrejme reklama, marketing. A dnes si myslím, že ten marketing je tak ďaleko a tak bezbreho dominantný v mysliach ľudí, že s týmto treba niečo robiť. Keď vidím to masívne masírovanie občanov, ktorí sa chcú mať lepšie, hoci sa majú dobre. Slováci sa majú naozaj dobre, v porovnaní s inými, ale aj v porovnaní so Slovákmi do roku 1989 sa majú neporovnateľne lepšie. To masírovanie smerom k typu hodnôt len materiálneho charakteru robí z ľudí bezbranné bábiky, z toho duchovného hľadiska. Ľudia sú neistí, nestabilní, myslia si, že zmysel života je len v tom, niečo mať, to je klasická úvaha. Ako riaditeľ Kultúrnych zariadení Petržalky som jeden čas, od roku 1996 do roku 2006, robil tzv. protidrogové fóra, ktoré boli verejnými fórami o závislostiach. Ale nie len o závislostiach látkových, ako alkohol, drogy, lieky, ale aj závislostiach nelátkových ako gamblerstvo, zdravý spôsob života, sex, násilie. Tu som zistil, že človek, ktorý je závislý vynaloží podstatne väčšie úsilie na získanie predmetu svojej závislosti, ako človek ktorý je hladný a chce sa najesť. Takže keď sledujete reklamu, ako funguje dnes, tak ona vlastne programovo robí ľudí závislými na novom aute, keď sledujete seriály – sú koncipované tak, že keď končí jeden, už chcete pozerať druhý atď. Išiel som raz v Poprade v Kauflande. Oproti išiel pán, ktorý tlačil vozík plný kadečoho a zrazu ma spoznal a začal mi nadávať, že to sme teda dopadli, že za socializmu bolo lepšie a podobne. Mňa to tak cuklo, samozrejme, sa začali zhromažďovať ľudia. Pozrel som sa na neho a opýtal som sa: ,Prosím Vás, a to za socializmu ste mali takto plný košíček? Však to ste ani nevedeli, že také veci sú na svete. A pozrite, koľko je tu ľudí, desiatky, stovky, ktorí majú košíček tak isto plný.‘ On bol ešte slušný, očervenel a ospravedlnil sa. Ale to je ten problém: hovorí sa o chudobe, ale to nie je chudoba, to je závisť. Ja závidím, že môj sused má mercedes a ja iba škodovku. To súvisí s tým, že tie vnútorné hodnoty sú úplne rozhasené. To súvisí s tým, že to vzdelanie nedáva ľuďom základné hodnotové systémy v istej hierarchii. Teraz beží úžasný film „Všetky moje deti“ o Mariánovi Kuffovi. Tam niekde vidím tú nádej, v takýchto mužoch a ženách vidím niekde tú nádej.“

„Predstava bola taká, že po uvoľnení colnice Bratislavčania prejdú na druhý breh Dunaja, oproti hradu Devín, teda hainburgský breh Dunaja, pozdravia primátora Hainburgu a druhá skupina Bratislavčanov bude na hrade Devín. Na Dunaji bude plávať loď na ktorej bude aparatúra, reproduktory dosť silné na to, aby ozvučili oba brehy a na lodi bude sedieť Karel Kryl, ktorý bude hrať Rakúsku aj Slovensku. To ma napadlo ako najlepší spôsob akým osloviť oba brehy Dunaja, pretože Kryl v emigrácii pracoval v Slobodnej Európe, ale v Československu a na Slovensku ostal prítomný svojimi pesničkami. Obe skupiny, na Rakúskom brehu Dunaja a na Slovenskom brehu, na hrade Devín, budú mať mikrofóny, ktoré budú vysielačkami prepojené s aparatúrou na lodi, kde bude Kryl a to čo povedia bude počuť na oboch stranách. Bude to taký prvý most porozumenia. Realizácia nebola jednoduchá, ale nadšenie, ktorým ľudia oplývali, bolo veľmi silné. Najprv, keď to bolo vyhlásené, došlo v oficiálnych sférach k šoku. Keď sa to však rozšírilo medzi Bratislavčanmi, každý čakal na 10. decembra 1989. S Martinom Bútorom sme chodili ešte pred tým rokovať na Veliteľstvo pohraničnej stráže, ktoré bolo na ceste na Devín vedľa kameňolomu. Cítili sme, ako na veliteľstve postupne ustupovali a potom sme riešili už len prevádzkové problémy. Teda zásadný problém, či áno, či nie, bol vyriešený, z našej strany. Samozrejme, my ako neskúsení, entuziastickí revolucionári sme si neuvedomovali, že zasahujeme nie len do kompetencií našej pohraničnej stráže, ale že ideme otvoriť hranicu do cudzieho, štyridsaťštyri rokov vojensky znepriateleného štátu. Bez víz, bez základných diplomatických postupov. To obdobie, v ktorom sme žili, bolo tak úžasne, síce hekticky, ale pozitívne orientované, že po rokovaniach s rakúskymi partnermi, vrátane primátora Hainburgu, oni to umožnili. Pretože tam mohlo prísť k problémom nielen od našej pohraničnej stráže, ale aj zo strany rakúskej colnej stráže.“

„Dnes nám mnohí vyčítajú to, že revolúcia bola nekrvavá, nežná. Ja si to ale nevyčítam, pretože to, čo sa v spoločnosti deje dnes, 25 rokov po našej nežnej revolúcii, nie je spôsobené jej dobrým alebo zlým prevedením. Je to spôsobené našimi zlými vlastnosťami, zlými vlastnosťami nevychovaných ľudí. My sme neboli vychovaní k tomu, ako sa funguje v demokracii. Možno jediným našim omylom bolo to, že sme si mysleli, že ľudí, ako vravel Martin Bútora, stačí odkliať od komunistického zla a oni už potom budú dobrí, lebo ľudia sú prirodzene dobrí. No, nie je to tak, pretože slabí ľudia nemajú šancu byť dobrí, veľmi rýchlo sa dostanú na scestie všetkých ľahkých pokušení a ľahkých riešení. Jediná chyba, ktorú sme skutočne urobili, bola tá, že sme si neuvedomili, že sa to dá riešiť jedine výchovou. Zanedbali sme vzťah k školstvu, vzdelávaniu, vôbec k systému vzdelávania prichádzajúcich generácii. Nechali sme to na ten trhový mechanizmus, ktorý síce zabezpečí úspešné konzumné fungovanie spoločnosti, ale vôbec nezabezpečí úspešné duchovné fungovanie spoločnosti, skôr naopak. Keď sa vraciam k novembru 1989, k tomu všetkému, čo sa v Bratislave udialo vlastne od 16. novembra 1989, až po prvé slobodné voľby, tak to je východisková situácia ku ktorej sa môžeme vrátiť ako k hodnovernej. Stačí sa k tomu vrátiť a skúsiť nadviazať na tú ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť.“

„V ten mrazivý deň, 10. decembra 1989 sa ten projekt udial. Ľudia chodili cez tú colnicu, colníci už len mávli rukou, teda nešlo o žiadny styk, kde by museli byť razítka, víza a podobne. Potom sme na improvizovanej tribúnke na nábreží Dunaja stáli s mikrofónmi, bol tam Milan Kňažko, Jano Budaj, Martin Bútora, ja som tam bol a oslovovali sme cez loď našich ľudí, ktorí boli na hrade Devín. Na Devíne bolo asi desať tisíc ľudí, spieval tam Peter Dvorský. Slovenský horolezec, prvý československý muž ktorý bol na Mount Evereste, Zolo Demjan, ráno s horolezcami upevnil strašne dlhú československú zástavu, ktorú v noci ušila jeho manželka. Ten pás československej trikolóry svietil na hrade. V rámci príprav výtvarník Daniel Brunovský z ostnatého drôtu železnej opony urobil obrovské srdce, ktoré stálo na brehu, kde sme realizovali tento projekt. Ešte skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju ešte skôr de facto zrušili takýmto, podľa mňa nádherným spôsobom. Brunovského srdce z ostatného drôtu neskôr odplavila mohutná povodeň, ale Dano urobil jeho repliku, ktorá je teraz už na našom brehu Dunaja, pod hradom Devín. Rakúski colníci sa pokúsili počítať to množstvo ľudí, ktoré prešlo 10. decembra cez hranicu hore dolu a vraveli, že pri počte stotisíc to vzdali. Jednoducho vedia, že tam bolo viac ako stotisíc ľudí. Úžasné bolo aj to, že tí ľudia odišli a vrátili sa. Čaro toho nežného novembra malo takú silu, že sa tam neudialo nič, čo by narúšalo dobré vzťahy, v ktoré sme verili.“